VÝNIMOČNÉ MIESTA ...

 

        Uprostred Severného teritória na severnom okraji Musgravových vrchov, sa do výšky 348 metrov týči jeden z najkrajších prírodných úkazov sveta. Ernest Giles a William Gosse, ktorí ho začiatkom sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia objavili ako prví Európania, mu dali meno po vtedajšom premiérovi Južnej Austrálie, sirovi Henrym Ayersovi. Pôvodní austrálski obyvatelia Aborigénovia túto skalu volajú Uluru. Podľa vedcov skala vznikla asi pred 500 miliónmi rokov z vrstiev mäkkého piesku, ktorý ležal na dne oceánu, kedysi pokrývajúceho strednú Austráliu, a potom ho vytlačilo hore v dôsledku pohybov zemskej kôry. Jedna zo zajímavosti týkajúcich sa Ayersovej skaly je to, že počas dňa mení farbu podľa toho, ako sa cez deň mení svetlo. Vzhľadom na svoju samotu v nehostinnej pustatine sa skala zvykne nazývať aj „ostrovný vrch“, ktorý slúži ako oáza pre mnohé druhy rastlín a živočíchov. V širokom okolí skaly rastú modrosivé mrlíky, kasuárie, trsy trávy spinifexu, či žlto kvitnúce akácie, ktoré sú typickou rastlinou týchto nehostinných končín. Tamojšie stromy kasuárie majú ihličkovité listy, ktoré znižujú stratu vody vyparovaním. Ich hrubá korkovitá kôra chráni kmeň pred prudkým slnečným žiarením. Teploty tu bežne dosahujú 40 °C, a vtedy je zakázaný aj turistický výstup na vrchol skaly, pretože námaha pri stúpaní ohrozuje ľudské zdravie.Skalu si pride každoročne pozrieť vyše pol milióna ľudí.  Domorodci nemajú radi, keď sa turisti šplhajú na vrchol skaly, pretože tým vraj rušia pokoj duchov. Na južnom priečelí skaly leží veľké jazierko Maggie Springs, ktoré domorodci nazývajú Mutičulu.

Vodopády Iguazu

         Rieka Iguacu sa zarezáva o hustého lesa a na konci sa prepadáva do hlbokého prielomu v Paranskej plošine. Vo výbežku Brazílie pri hraniciach s Argentínou sa nachádzajú vodopády široké skoro 4 km. Iguazu tvorí 275 vodopádov, hlavným z nich je San Martin na argentínskej strane. Plošinu, cez ktorú vodopády tečú tvoria tvrdé vulkanické horniny. Tieto horniny sa ťažko zvetrávajú, preto musí voda tiecť iba úzkymi korytami. Tak sa vytvorili početné skalné ostrovčeky zarastené stromami. Množstvo vody, ktoré vodopádmi preteká, závisí od sezónnych dažďov. V období najväčších dažďov padá do rokliny nazvanej Diablovo hrdlo (82 m) každú sekundu takmer 14 miliónov litrov vody. V období sucha sa prietok zníži na 2,3 mil. litrov vody za sekundu. Zhruba každých 40 rokov je také sucho, že vodopády úplne vyschnú. Naposledy sa to stalo v roku 1978. Na skalných rímsach rastie veľa vodných rastlín, ktoré pripomínajú machy a lišajníky. Sú vysoké najviac 10 cm. Pri vodopádoch hniezdia dážďovníky a žijú tu stovky motýľov. Vo vysokej vegetácii sa vyskytujú aj veľké cicavce. Pri brehoch je bujná takmer tropická vegetácia. Na začiatku 20. storočia vytvorili Brazília a Argentína v okolí vodopádov národný park. Majestátnosť a krása vodopádov tu vytvárajú nádherné divadlo prírody.